Historický vývoj od začaitku 18. storočia

18. storočie

Na začiatku 18. storočia sa Trenčianska stolica stala dejiskom bojov, ktoré sa odohrávali medzi šľachtickými povstalcami a ústrednou panovníckou mocou. Aj na severozápadnom Slovensku boli ohrozené životy a majetky obyvateľov. Ešte pred skončením povstaleckých bojov postihol aj túto časť krajiny mor. Pozornosť mu venovali centrálne orgány monarchie, ba v roku 1710 aj sám panovník Jozef I. Zákerná choroba vyčíňala ešte aj v rokoch 1712 a 1715, kedy platil zákaz cestovania na Moravu, s ktorou susedili Kolárovice. Zakázaný bol aj dovoz moravského tovaru do Uhorska.

Po roku 1711 nastali na Slovensku relatívne pokojnejšie časy. Dlhšie obdobie mieru bolo jednou z podmienok hospodárskeho napredovania na bytčianskom panstve. Pavol Anton Esterházi a Michal Esterházi v rokoch 1711 - 1721 vykúpili panstvo zo zálohu a od tých čias boli Kolárovice trvalou súčasťou ich majetkov, a to až do zrušenia feudalizmu.

Kolárovičania sa aj na začiatku 18. storočia živili poľnohospodárstvom, avšak najmä chovom hospodárskych zvierat. Doplnkovým zamestnaním bolo aj v tomto období drevorubačstvo a práca s drevom. Pracovné sily boli vzácne, a tak mandát panovníka z roku 1719 znamenal opätovné utuženie poddanstva. Poddaní mali zakázané sťahovať sa do iných stolíc, ak boli zaevidovaní v daňových súpisoch alebo v iných konskripciách.

Daňový súpis Trenčianskej stolice z roku 1718 umožňuje len hmlistý pohľad na hospodárske pomery v Kolároviciach. Je nepresný, hoci ho spracovali konskriptori Tomáš Sirmaj a Ján Bernát, ktorí mali zaručiť objektivitu. Do súpisu totiž nezahrnuli všetku pôdu v užívaní poddaných. Na prvom mieste sa uvádza kolárovický richtár, potom mená hospodárov, kvalita usadlosti, možnosti výsevu v bratislavských kubuloch na oráčinách a kopaniciach a kosené lúky. Kolárovice vtedy patrili do horného okresu (Processus superior) Trenčianskej stolice. V čele dediny stál už len podľa mena škultét (judex scultetus), ktorý užíval celú urbársku usadlosť s výsevom na 25 bratislavských kubulov (meríc). Kopaničiarsku pôdu nemal a na lúkach dorobil iba voz sena. Trojštvrtinové sesie mali k dispozícii Ján Baďura, Ján Zavališ, Štefan Brník a Michal Čech. Na oráčinách vysievali po 15 kubulov zrna a na kopaniciach okolo 13 kubulov zrna. Produkcia sena nepresahovala ani u jedného jeden voz. Poloviční sedliaci boli traja, a to Ondrej Kncho, Ján Drbúl a Mikuláš Korček. Ich oráčiny mali kapacitu 8 - 10 kubulov, kopanice okolo 9 kubulov. Z lúk zvážali i málo sena. Dvojtretinovým sedliakom bol iba Ján Galo. V extraviláne užíval role s možnosťou výsevu na 12 kubułov zrna a 12,5 kubulov vysieval na kopaničiarskej póde. Napriek menšiemu rozsahu usadlosti dorobili za voz sena. Na tretinových gruntoch hospodárili Mikuláš Zlatník, Ján Benkov, Mikuláš Janík, Štefan Baran, Mikuláš Rožek a Martin Košut. Patrili k nim oráčiny na 6 - 8 kubulov a kopaničiarska pôda s výsevom na 4,5 - 6,5 kubulov. Lúky zväčša nemali. Na štvrtinovej usadlosti žil Ján Pšurnovček, na šestinovej Ondrej Chmel a Ondrej Marko a napokon na osminovej Matej Bednár. Podľa tohto daňového súpisu z roku 1718 bývalo v Kolároviciach iba 20 sedliakov a želiari Juraj Kocúr, Ján Tokán a Ján Brazňa. Sedliaci spolu užívali 9 celých urbárskych usadlostí, ako aj osminu a šestnástinu. V extraviláne vysievali 186 kubulov zrna, na kopaniciach 152,5 kubulov. Produkcja sena sa udáva na 10,5 voza.

Nedostatky tohto súpisu mal odstrániť nový elaborát z roku 1720. Zachytáva hlavu obce, užívateľov usadlostí (kvalita nie je uvedená), kapacitu oráčin a kopaničiarskej pôdy, ako aj produkciu lúk. Obsahuje tiež krátku charakteristiku dedinského chotára. V čele Kolárovíc stál škultét Juraj Dupej, podobne ako v roku 1718. Rady sedliakov sa rozrástli na 34 osôb. Medzi nimi sa stretávame s novými priezviskami - Brečka, Hlaváč, Lažan, Popoliš, Slaninka, Beláček, Kubel, Kršiak, Hliničan, Ciprus a Stacho. Podľa množstva vysiateho zrna patril k lepšie hospodársky situovaným sedliakom už spomínaný richtár, ďalej Juraj Baďura, Ján Zavališ, Štefan Brník, Michal Čech a Ján Galo. Naopak medzi chudobnejšími figurujú Ondrej Brečka. Michal Popoliš, Mikuláš Slaninka, Juraj Beláček, Mikuláš Gach, Ján Janík a Ján Kršiak. Ich role mali kapacitu iba od 1 do 2 kubulov. Zo želiarskeho stavu žili v dedine Ján Bražina, Ján Kocťir, Ján Tokár, Juraj Bednár, Juraj Kocúr, Mikuláš Ďurica, Juraj Miknov a Michal Tokár. Kopanice mali podla súpisu z roku 1720 kapacitu 209,5 kubulov, oráčiny 217 a trištvrtiny kubulov, produkcia lúk sa odhadovala na 25 a pol voza sena.

Prameňom k hospodárskym dejinám Kolárovíc je urbár z roku 1721, ktorý stanovuje výšku príjmov bytčianskeho panstva z urbárskeho vzťahu kolárovických poddaných. Zemepán dočasne pristúpil na peňažnú formu výkupu z niektorých urbárskych povinností. Vyberanie peňazí v hotovosti bolo organizačne jednoduchšie a nebolo náročné na čas. Kolárovičania odvádzali panstvu 500 zlatých v hotovosti, v čom bol už zarátaný aj poplatok od škultécie. Vykonávali všetky poľnohospodárske práce na majeri v susedných Petroviciach. Pracovali so záprahom a vlastným vozom, ale aj ručne. Medzi ich povinnosti patril chov pstruhov v potoku, ktorý pretekal dedinou. Vtedy tu po celý rok fungovala krčma. Čapovalo sa pivo a tvrdý alkohol, víno sa ne spomína

O hospodárskej podstate obyvateľov Kolárovíc v prvej štvrtine 18. storočia nás informujú záznamy z urbáru bytčianskeho panstva z roku 1722. Najväčším bohatstvom sedliakov bol dobytok, či už záprahový alebo úžitkový. Z hospodárskych zvierat sa v dedine chovalo 20 koní, 76 býkov, 147 kráv, 64 býčkov a jalovíc a 58 ošípaných. Rozšírený bol chov oviec, na úbočiach a stráňach sa ich páslo až 776, kým napr. v susedných Petroviciach len 40 kusov, Darilo sa tiež včelárstvu, produkciu medu zabezpečovalo 29 úľov. Oráčiny v extraviláne mali kapacitu 338 a pol bratislavskej merice, lúky produkovali 42 vozov sena ročne. V urbári z roku 1723 je zmienka, že v dedine pracovali tri múčne młyny, od ktorých sa panstvu odvádzalo 15 zlatých ročne. Sumou 5 zlatých bola zdanená píla. Udaje o dedinskom remesle v Kolároviciach sú skúpe. Podľa kongregačnej zápisnice Trenčianskej stolice sa v roku 1734 šesť obyvateľov venovalo mäsiarstvu - Ondrej Popoliš, istý Strebačka, Mikuláš Kujeba, Ondrej Rožek, Martin Zdihalen a Mikuláš Strbaňa.

Rady kolárovických zákupných richtárov sa postupne rozrastali a majetkové a vlastnícke vzťahy sa stávali neprehľadnými. Na začiatku 18. storočia ich riešil kráľovský radca a splnomocnenec palatína Pavla Esterháziho Ján Pinney spolu s Mikulášom Jesenským - palatínovým tajomníkom a s Jurajom Trstianskym - slúžnym Trenčianskej stolice a inými hodnostármi. V listine palatína Pavla Esterháziho zo dňa 7.6.1701 sa používajú výrazy „fojti kolarovsku, skulteti a zakupni richtani" ako rovnocenné. Obidve sporné stránky sa 10.3.1701 dohodli o užívaní pozemkov a iných majetkov. Boli to rodiny Hacaj, Sivko, Závodský a Dupej, ktorí prijali „do společnosti dedičneho richtarstva a do pokrvnosti" Ondreja Brečku. Ten sa vzdal v prospech spoločníkov Horného mlyna a odovzdal všetky písomné dokumenty, vrátane starších i novších privilégií. Richtári sa s ním dohodli, že dajú vyrobiť truhličku na úschovu písomností s dvoma kľúčikmi - jeden pre ich potrebu, druhý pre Ondreja Brečku. Obidve strany sa súčasne dohodli, že v úrade richtára obce sa budú vzájomne striedať a nepripustia doň iných záujemcov. Pivovar, ktorý vybudoval v dedine v druhej polovici 17. storočia Mikuláš Klinec, zostal vo vlastníctve Ondreja Brečku, v prípade potreby ho však museli prepustiť ostatným richtárom na varenie piva. Za várku piva mu platili toľko, ako bolo zvykom v Bytči. V šenkovaní piva a iných nápojov sa richtári striedali. V prípade, že by niektorý z richtárov chcel svoju  čiastku dať do zálohy alebo predať, predkupné právo mali spoločníci, museli však túto transakciu oznámiť zemepánovi. Porušenie pravidiel dohody znamenalo pokutu 40 zlatých v prospech bytčianskeho panstva.

Významným medzníkom v živote poddanského obyvateľstva v Kolároviciach bola agrárna reforma, ktorú uskutočnila Mária Terézia. Vydaním urbárskeho patentu v januári 1767 sa začala jednotná úprava poddanských pomerov aj na panstvách severozápadného Slovenska. Reforma sa v Kolároviciach uskutočnila medzi rokmi 1770 - 1772 a jej výsledkom boli nové zákonné úpravy hospodárskych vzťahov medzi poddanými a majiteľmi bytčianskeho panstva Esterháziovcami. Podstatou urbárskej regulácie bolo zabezpečenie proporcionality a primeranosť povinností so zreteľom na rozsah užívanej pôdy.

Obraz o hospodárskych pomeroch v dedine a o živote obyvateľov začiatkom druhej polovice 18. storočia dokresľuje prieskum spojený s očitou prehliadkou chotára. Uskutočnil sa 20.11.1770 za účasti panského úradníka - provízora Štefana Lukáčiho. Obec zastupoval richtár Juraj Brečka, notár Ján Molo, boženíci Mikuláš Lokaj, Mikuláš Bugala, Ján Vasko, Ján Hričovec a Mikuláš Kršák, Prítomní boli tiež starší z obce Juraj Tokát, Michał Huboňa, Ondrej Sutara a Ján Dułiga. Celá akcia sa uskutočnila za účasti takmer celej dediny. Trenčianska stolica vyslala na miesto konania konskriptorov Gašpara Boroša a Jozefa Maršovského.

Prieskum poskytuje približný obraz o ekonomických a čiastočne aj sociálnych pomeroch v Kolároviciach niekoľko rokov, možno aj desaťročí pred urbárskou reformou. Každodenný život obyvateľstva sa niesol v duchu starých tradícií, podobne ako vo väčšine obcí na bytčianskom panstve. Poddanské povinnosti aj v minulosti upravovali urbáre, ktoré však dedina v rukách nemala. V dedine platil zvyk, obyčaj a tradícia.

Za starodávna, ako sa píše v dokumente, sa dedina riadila podľa zmluvy so zemepánom z roku 1616 (originál, príp. opis zmluvy sa, žiaľ', nezachoval). Na začiatku 18. storočia, keď mali Kolárovice v zálohu Beréniovci, boli urbárske ťarchy znesiteľnejšie a sedliaci sa z roboty vyplácali. Po roku 1720, keď Esterháziovci vykúpili dedinu zo zálohu, sa bremená zvýšili a okrem odvádzania platov museli poddaní odbavovať i panštinu. Kolárovičania patrili k večným poddaným bez práva sťahovať sa. Dedina bola zaľudnená, pred rokom 1770 tam neboli opustené usadlosti.

Pracovné povinnosti obyvateľov neboli začiatkom druhej polovice 18. storočia presne stanovené a časovo ohraničené. Kolárovičania vykonávali všetky poľnohospodárske práce na panskom majeri v susedných Petroviciach so záprahom alebo ručne pri žatve a kosbe. Do roboty sa rátal aj dovoz 140 siah dreva z Petrovskej do panského pivovaru v Bytči. Dovážali tiež 20 až 30 klátov na panskú pílu v Petroviciach, odkiaľ' vyvážali na určené miesto dosky, koly a prútie. „Co kedy se nam rozkaže, z ostatnymi dedinami jakukolvek robotu odbavujeme," hovorí sa v závere prieskumu.

Poplatok za prenájom urbárskej pôdy predstavoval v Kolároviciach 470 zlatých ročne a podieľali sa na ňom všetci sedliaci a želiari. Obyvatelia sa 14 zlatými vyplácali z povinnosti dovážať peniaze (panskú kasu) do Eisenstadtu (Kismarton, dnes v Rakúsku), kde bolo centrálne sídlo Esterháziovcov. Medzi ich povinnosti patril i dovoz mlynských kameňov do panského mlyna v Petroviciach, z čoho sa vykupovali, a to za 12 zlatých za jeden kameň. Zdanená bola každá ovca a koza od 10 do 20 denárov za kus, ako aj včelí úľ'.

Dedina ležala vo vrchoch, v objatí lesov. Kamenistý chotár nebol veľmi úrodný a vhodný na poľnohospodársku výrobu. Podmočená zem v daždivých rokoch neprinášala bohatú úrodu. Napriek tomu Kolárovičania siali raž, žito, jačmeň a iné jarné odrody obilia. Tretina chotára na nižšie položených miestach bola vhodná na siatie ozimín, tretina bola takmer sterilná. Na orbu používali zväčša dvojzáprah. Dorábali textilné rastliny, hlavne konope, močidiel bolo v chotári dostatok. Kapustniská boli rozložené po oráčinách. Poľnohospodársku produkciu dopĺňalo ovocie. V záhradách sa pestovali slivky, jablká, ale aj hrušky.

Lúk mali Kolárovičania málo, keďže väčšinu z nich už v minulosti rozorali. Menšie množstvo sena dorábali v pridomových záhradách. Bolo kvalitné, vhodné pre všetky druhy hospodárskych zvierat. Avšak otavu nekosili. Sedliaci, ktorí chovali viac dobytka, museli seno kupovať. Zdroje na napájanie dobytka boli v dedine dostatočné. Pasienky sa rozprestierali na nižšie položených miestach a bolo ich málo.

Obyvatelia dedín sa nezaobišli bez palivového a stavebného dreva. Časť Kolárovičanov uspokojovala svoje potreby z vlastných lesov. Tí, ktorí si ich už dávnejšie vyrúbali, brali drevo z obecných lesov. Obci patrila hora Uhelné, kde riedko rástli aj buky a jedle. Vo vlastníctve dediny bola tiež hora Padlina s čisto bukovým porastom.

Určitou hospodárskou výhodou pre dedinu bola blízkosť trhových mestečiek, kde obyvatelia mohli obchodovať so svojimi prípadnými prebytkami a po domácky vyrobeným tovarom. Cesta do Bytče trvala hodinu, do Žiliny a Považskej Bystrice až tri hodiny. Tu kupovali potrebné výrobky pre svoje gazdovstvá. Zdrojom zárobku obyvateľov bola aj práca vo vinohradoch (kopačka) v južnejších oblastiach krajiny, privyrábali si tiež ako námezdní robotníci pri žatve a mlatbe, ako aj pri kosbe sena. Obyvatelia svoje obilie mleli v domácich mlynoch, a tak ušetrili náklady na dopravu. Panská krčma v období tereziánskej urbárskej regulácie v dedine nefungovala.

Sedliacky stav zostal ekonomicky najsilnejšou skupinou poddaných aj po zavedení nového tereziánskeho urbára v roku 1772. Sedliaci hospodárili na usadlostiach. Ku každej usadlosti patril intravilán, na ktorom bol vybudovaný dom a hospodárske objekty s dvorom a záhradou. Výmera oráčin v extraviláne sa určovala mierou zrna, ktorá sa na nich mohla vysiať. Orná zem s osevnou plochou na štyri merice sa rovnala zhruba hektáru. Veľkosť lúk v extraviláne sa v tereziánskom urbán určovala podľa toho, koľko koscov ju pokosilo za jeden deň. Nový urbár potvrdil pripútanosť sedliakov k pôde a znemožnil im slobodné sťahovanie.

Urbár pojednáva o základných povinnostiach poddaných voči Esterháziovcom, a to aj o robotách. Stanovil, že sedliak, ktorý hospodáril na celej usadlosti, bol povinný ročne odpracovať 52 dní s vlastným záprahom a vozom alebo pluhom, alebo 104 dní ručne. Pre menšie usadlosti bola robota úmerne nižšia. Pracovná doba na panskom sa počítala od východu do západu Slnka, so započítaním cesty. Prípadné spory o čas potrebný na cestu nešila stoličná vrchnosť. Kolárovičania robotovali naďalej prevažne na panskom majeri v Petroviciach, ale aj na iných miestach podľa pokynov panského úradníka. Tereziánsky urbár zakazoval nútiť poddaných, aby robotovali dva dni po sebe, iba ak by si riadne neplnili povinnosti. Posúdenie tohto však prináležalo zemepánovi. V čase orby, kosby a žatvy mohla pozemková vrchnosť robotu záprahovú i ručnú zdvojnásobiť. Toto ustanovenie mohlo poškodzovať sedliakov, ktorí zameškávali základné poľnohospodárske práce na vlastných hospodárstvach. Poddanému sa robota znásobila aj v prípade, že oklamal panského úradníka a na pole priviedol menej záprahového dobytka. Pri prácach na panskom boli poddaní vyťažení celý deň. Podľa urbára mali právo na obedňajšiu prestávku a na čas potrebný k nakŕmeniu a napojeniu dobytka. Pracovné povinnosti prerušené nepriazňou počasia sa rátali do celkového výkonu. Ako všade, tak aj v Kolároviciach boli povinnosti rovnomerne rozdelené na celý rok, pričom jedna štvrtina sa rozdelila na šesť zimných mesiacov. V zmysle ustanovení nového urbára bolo zakázané nútiť sedliakov, aby sa z roboty vykupovali. Aj v tomto bode urbár išiel po ruke zemepánovi. Umožňoval vzájomne sa o tejto otázke dohodnúť. Na výkup z roboty však Kolárovičania peniaze nemali, boli zväčša chudobní, drobní sedliaci. Poddaný mal právo dať sa hocikomu najať na ručné práce, ale len po splnení povinností voči bytčianskemu panstvu.

Do pracovných povinností sa počítala tiež furmanka (dlhá filra). Štyri celé sedliacke usadlosti boli spolu povinné dvojdennou furmankou. Mýtne poplatky na ceste, stravu a ubytovanie furmanov v hostincoch hradilo panstvo. Menší sedliaci sa v praktickom živote spájali a spriahali svoje záprahy, aby si uľahčili plnenie tohto bremena. Do určitej miery sedliakov chránilo ustanovenie, že bytčianske panstvo nesmelo požadovať dlhú fúru v čase nárazových poľnohospodárskych prác. Medzi pracovné povinnosti patrilo tiež nosenie listov a odovzdávanie rozličných písomných posolstiev. Urbár okrem toho dovoľoval panstvu, aby namiesto porubu a dovozu dreva určilo poddaným iný druh roboty, ale len v zimných mesiacoch. Poddaný však nebol povinný v rámci dlhej fúry voziť pánsky tovar na trhy a jarmoky alebo len za zjednaný plat.

V Kolároviciach bývalo 82 sedliackych rodín. Až 59 sedliakov hospodárilo na najmenších osminových usadlostiach. V intraviláne, na ploche s výsevom na jednu mericu, mali domy a hospodárske budovy. Okrem dvora mali k dispozícii aj záhrady. V extraviláne mali iba po kúsku pôdy s výsevom na 2 až 4 a pol bratislavskej merice, čo sa rovnalo plošnej výmere od pol do jedného hektára.

Po zavedení tereziánskeho urbána bol relatívne najbohatším sedliakom v Kolároviciach Mikuláš Miko. Hospodáril na päťosminovej usadlosti, ku ktorej patru intravilán na jednu mericu, role s výsevom na 10 a pol merice a lúky na 5 koscov, Pre Esterháziovcov pracoval 30 a pol dňa so záprahom alebo 61 dní manuálne. Z deviatku sa vyplácal za 2 zlaté.

Tereziánsky urbár presne vymedzil platby poddaných. Sedliaci a želiari platili ročne cenzus 1 zlatý na dve splátky. Kolárovičania finančne prispievali panstvu v prípade rozličných škôd a znášali tiež časí výdavkov zemepána počas jeho účasti na snemovom rokovaní. V prípade vypuknutia vojnového konfliktu a zajatia zemepána, prispievali Kolárovice (podobne ako ostatné obce) na jeho vykúpenie a oslobodenie z „rabstva a väzenia". Urbár sa pritom odvoláva na zákonný článok 39 z roku 1548 a starodávnu obyčaj.

Nový urbár upravoval naturálne dávky sedliakov. Celá usadlosť bola povinná odovzdaí pánovi po dve sliepky a dva kapúny, holbu topeného masla (0,708 litra) a tucet vajec. Na menšie grunty boli dávky úmerne nižšie a hospodári ich odvádzali spoločne. V platnosti ostali rozličné príležitostné dary zemepánovi, napr. pri jeho sobáši. Išlo však viac o symbolický dar. Urbár vyriešil aj problém odvádzania cirkevného desiatku, hoci to bolo v právomoci cirkevnej vrchnosti. Desiatok z úrody bol zredukovaný na plodiny vymenované v zákone z roku 1481. Iné dávky sa nepovoľovali.

Štát mal záujem na prosperite vlastného hospodárstva poddaných, a preto im prostredníctvom nového urbára zabezpečil isté dôchodky a úžitky. Boli to pasienky pre ich dobytok, časí z nich si mohli ponechať len pre svoj robotný statok, avšak s dovolením Esterháziovcov. Orba pasienkov a ich premena na inú pôdu boli zakázané, aby sa nezmenšovala krmovinová základňa. Za využívanie žaluďov a bukvíc z hôr poddaní panstvu platili. Kolárovičania mohli v lesoch zbierať suché a na zemi ležiace drevo na palivo. Stavebné drevo im poskytovalo bytčianske panstvo zadarmo, stromy však mohli rúbať iba podľa dispozícií panského úradníka. Všetky ovocné stromy boli chránené. Na užívaní kopaníc sa obyvatelia dohodli s Esterháziovcami. Za kopanice sa nepovažovali skôr vyklčované pozemky pripojené k usadlosti. Sporné prípady nešil stoličný súd. Niektoré ustanovenia urbára aspoň trochu prispeli k zvýšeniu poľnohospodárskej produkcie na poddanských hospodárstvach. „Poddany svuj vlastny hnuj k panskej potrebe davat buducim časem nebude poviny", čo znamená, že poddaný mohol dostatočne hnojiť vlastné role.

Obyvateľstvo v Kolároviciach dopĺňali želiari s vlastnými domami a počtom značne prevyšovali vrstvu sedliakov. Želiarske rodiny užívali menší kus zeme v extraviláne, čo manuálne odpracovali za dobu 18 dní v roku. Sedliakom prispievali aj na deviatok. Manuálne dávky však neodvádzali, Patrili k večným poddaným (dedičným) a platili pre nich rovnaké obmedzenia ako pre sedliakov. Poľnohospodárstvo ich nemohlo uživiť, preto museli hľadať aj iné možnosti zárobku. Príležitosťou pre nich bola najmä práca v lesoch. V urbári je evidovaných 222 želianskych rodín, ktoré žili vo vlastných domoch ("urečiti hofeni domy majici").

Predchodcom poľnohospodárskeho proletariátu v Kolároviciach boli podželieri, Bolo ich deväť rodín. V postavení podželierov boli aj ženy, hlavne vdovy, menovite Hrdý, Pribel, Rovňan, Holotík, Škarincová, Zitková, Krabovcová a Kramárková. Tieto rodiny bývali u bohatších sedliakov alebo na panskom a napriek absolútnej chudobe sa stali nevoľníkmi. Pracovali pre Esterháziovcov po 12 dní ručnej roboty do roka, boli však oslobodení od cenzu.

Po uvedení nového urbára do života zostalo v Kolároviciach 13 celých a 1 sedemosminová urbárska usadlosť.

Mária Terézia, ako osvietená panovníčka, sa zastala poddaného ľudu. Mala na pamäti hospodársku prosperitu krajiny. Podnietila jeho obchodné podnikanie. Podľa siedmeho bodu urbára, Kolárovičania mohli kupčiť s tabakom, maslom, ľanom a konopím, ako aj s inými vecami každodennej potreby a mohli slobodne predávať svoje produkty. Esterháziovci nemohli nútiť obyvateľov, aby kupovali ich tovar. Poddaní taktiež nemuseli znášať výdavky na panských úradníkov a hajdúchov. Bolo zakázané vyberanie taxy od poddaných pri prevode dedičstva a vyberanie zálohy, aby neutiekli.

Urbár zabezpečoval tiež právnu ochranu obyvateľstva, ktoré bezplatne v občianskych a trestných záležitostiach musel zastupovať stoličný fiškál. Trestná právomoc Esterháziovcov sa celkove zmenšila. Bez zvolania panského súdu mohli trestať len ľahšie previnenia svojich poddaných. Od telesných trestov sa upúšťalo, v niektorých prípadoch však boli povolené. Každý Kolárovičan, ktorý zameškal robotu, dostal 12 palíc. Bežným trestom pre poddaných bolo väznenie o chlebe a vode, pričom z vlastných prostriedkov platili za putá a okovanie. Väzba bola obmedzená na tri dni. V rámci platbyschopnosti daňovníkov, urbár ich zakazoval trestať peňažnými pokutami, okrem priestupkov proti zákonu krajiny. Ak by sa stalo, že Kolárovičan „jakošto ze slobodnym jazykem aneb telem zhrešil dostal 24 palíc, žena 24 rán korbáčom."

Aj po vydaní nového urbára zostali bytčianskemu panstvu veľké práva. Rozhodovalo o tom, komu zverí na užívanie urbánsku usadlosť a upravovalo majetkové záležitosti poddaných, ktorí zomreli bez dedičov. Sedliak nesmel kúpiť, predať alebo dať do zálohu grunt, ani testamentárne ho poručiť. Sedliaka ako užívateľa chránilo ustanovenie, že panstvo mu nemohlo odobrať pozemky bez náhrady inými, im rovnocennými. Poddaní boli obmedzovaní, ale na druhej strane, urbár povoľoval za istých okolností, ktoré neodporovali krajinskému právu, aby sedliak po dohode so zemepánom užívacie právo na grunt predal. Vdova po poddanom, ktorá sa druhý raz vydala, nemohla odstúpiť od užívania gruntu. V opačnom prípade Esterháziovci mali právo na jej hnuteľný majetok. Podľa snemovej artikule č. 36 z roku 1550 zemepán mohol zveriť výčap alkoholických nápojov vo svojej krčme niektorému poddanému. V takomto prípade ho oslobodzoval od pracovných povinností a dával mu podiel na zisku, a to „od jedneho každeho vyšenkovaneho okova čtyri penize". Toto ustanovenie potvrdil tereziánsky urbár.

Kolárovice ležali v srdci hôr. V okolí dediny žila divá a draví zver. Sedliaci v zmysle urbára tu tri dni ročne poľovali pre Esteháziovcov, ktorí im poskytovali strelivo i pušný prach. Ich úlohou bolo vyhladiť dravú, podľa vtedajšieho ponímania, škodlivú zver, hlavne medvede a vlky. Obmedzenie osobnej slobody poddaných sa prejavilo aj v zákaze súkromne poľovať a chytať ryby. V ôsmom bode urbára ( XII) sa zakazuje poddanému obyvateľstvu „zbroj nositi a polovnych psuv držeti" pod hrozbou trestu odpracovania troch dní.

Celkovú štruktúru obyvateľstva v dedine dotvárali ľudia, ktorých predkovia pôvodne žili na starej škultétskej usadlosti. Boli tiež podriadení tereziánskemu urbáru, podobne ako sedliaci, želiari a podželiari. Napokon dedičné richtárstvo (škultétstvo) bolo zrušené aj úradne, a to na návrh Trenčianskej stolice, ktorý si osvojila Mária Terézia v rezolúcii z 2.1.1773. Škultéti ostali v Kolároviciach iba podľa mena a mohli iba snívať o hospodárskych privilégiách a slobodách, ktoré užívali v stredoveku. Poddaní, ktorí žili na richtárskych pozemkoch, sa svojím ekonomickým významom neodlišovali od drobných sedliakov, či želiarov a azda jedinú výhodu mali v tom, že mohli z dediny slobodne odísť. V urbári niet zmienky o tom, že by boli pripútaní k pôde. V Kolároviciach bývalo v roku 1772 až 50 škultétskych rodín.

Tereziánsky urbár znamenal jednotnú úpravu poddanských pomerov aj v Kolároviciach. Jeho cieľom bolo chrániť poddané obyvateľstvo pred nadmerným vykorisťovaním zo strany bytčianskeho panstva a zvýšiť jeho schopnosť platiť štátne dane. Urbárska reforma však nezmenila princíp vzťahov poddaných k pôde.

Kolárovičania boli zaťažení nielen urbárskymi povinnosťami, ale aj štátnymi daňami. Obnos daňového bremena plynul predovšetkým pre potreby armády. Okrem toho dedina platila daň stolici a odvádzala platby cirkevnej vrchnosti. Dane mali pritom vzostupnú tendenciu, Oslobodenie šľachty od platenia daní znamenalo, že daňový základ sa obmedzoval len na poddaný lud a obyvateľov miest.

Po zriadení stálej armády v roku 1715 vydržiavanie vojska doľahlo aj na plecia obyvateľov, ktorí žili na bytčianskom panstve. Armáda sa pravidelne dopĺňala predovšetkým z radov domáceho obyvateľstva. Vojsko sa pri presunoch ubytovávalo po dedinách. Kolárovice zabezpečovali jeho stravovanie (portio oralis) a starali sa o krmivo a o jeho prísun pre vojenské kone (portio equilis). Dávali potrebný záprah pre vojenské transporty. Trenčianska stolica im tieto výdavky preplácala, ale boli ocenené nižšie než bola ich trhová cena. Starostlivosť o vojsko bola veľkým bremenom pre obec, čo potvrdzujú najmä účtovné písomnosti Trenčianskej stolice (rationes cassae domesticae). Medzi povinnosti Kolárovičanov patrila údržba a opravy vojenského domu (domus quarterialis). Časť výdavkov im úrady preplácali.

Trvalým nepriateľom obyvateľov boli rôzne živelné pohromy, ktoré ničili ich majetok. Z prírodných živlov škody páchali požiare. Požiar, ktorý vypukol v roku 1782 našťastie nezachvátil celé dedinu. Do tla vyhorel dom Jakuba Kubaníka. Dostal od stolice náhradu 38 zlatých a 75 denárov. Lokálny požiar vypukol v chotári dediny v roku 1790. Jurajovi Stískalovi vyhorel letný salaš a maštaľ.

Pohromou pre dedinský chotár bývali prudké výkyvy počasia spôsobené aj drsnejšími klimatickými podmienkami. Mali však prevažne lokálny charakter. Kolárovice postihli lejaky spojené s krupobitím, ktoré ničili urbárske pozemky a úrodu.

Veľkým nepriateľom dedinčanov býval mor dobytka. Epidémie ničili hospodárstvo obyvateľov na celom bytčianskom panstve. Zdrojom príjmov Kolárovičanov bolo hlavne dobytkárstvo a chov oviec, a tak úhyn hospodárskych zvierat pre nich znamenal nenahraditeľné finančné straty

Osvietenský absolutizmus vyvrcholil v Uhorsku zrušením nevoľníctva Jozefom II. patentom z 22.8.1785. Dekréty a nariadenia panovníka boli po jeho smrti zväčša zrušené, ale zánik nevoľníctva mal trvalú platnosť až do roku 1848. Roľníci prestali byť súčasťou feudálneho majetku, za určitých okolností mohli zmeniť miesto svojho pobytu a dať sa na remeslo. Útlak poddaných sa celkovo zmiernil. Väčšina Kolárovičanov však nemala kam ísť, prípadne hľadať nové zamestnanie, a tak zostávala i naďalej v poddanskom pomere v dedine.

Zdroj: Kolárovice 1312-2002

19. storočie›››